Aj tento rok sa podľa anuálnej tradície konal výlet do hlavného mesta Slovenska, Bratislavy, organizovaný Sučany Alumni. Stalo sa tak 1. a 2. júna 2019 - počas dvoch krásnych slnečných dní.
Po úvodnom privítaní sme sa všetci s chuťou pustili do pizze, pričom sme diskutovali o rôznych témach a preberali novinky, či už z prostredia GBASu, ale aj z našich osobných životov.
Aby sme spálili nadobudnúť energiu, presunuli sme sa do starého opusteného skladu, ktorý sa momentálne využíva ako paintball aréna. Vyše dvoch hodín sme taktizovali, behali, alebo sa hádzali do úkrytov, snažiac sa vyhnúť guľkám protihráčov a napáliť do nich čo najviac vlastnej munície. Či už sme sa bezhlavo púšťali do samovražedných útokov alebo sme ,,kempili” v zadných líniách, všetci sme boli po skončení mokrí do nitky, a tak nám dobre padla sprcha na hoteli.
Nasledovala chutná večera spolu s absolventom Jarom Luptákom, ktorý nám porozprával o svojich gbasáckych časoch, ale aj o jeho súčasnej kariére. Mňa osobne zaskočil fakt, že jeho jobom je hľadanie potencionálnych start-upov. Táto práca nevyžaduje len ekonomické zručnosti, ale aj dobrý odhad a schopnosť vidieť potenciál v niečom, čo je len „v plienkach”. Avšak Jaro určite vychytal všetky tieto skilly, keďže sa učil od najlepších. Bol ním profesor ekonómie, ktorý teraz na dôchodku vo veľkom investuje a neskutočne sa mu darí. Zaujímavé je, že keď tento profesor prednášal o tejto práci, Jaro zrazu dostal pocit, že toto je jeho dream job. Zatiaľ sa mu v tom darí, je dokonca spoluzakladateľom prvej a jedinej start-upovej súťaže na Slovensku, a my všetci mu držíme palce. Aj keď mňa osobne táto oblasť nezaujíma, určite oceňujem, že som sa mohol dozvedieť niečo nové a stretnúť sa s ďalším charizmatický človekom.
Po večeri nesmel chýbať ani klasický bowling s absolventmi, s ktorými sme zavŕšili deň prechádzkou okolo Dunaja. Každý štipendista dostal za úlohu vyspovedať aspoň jedného absolventa. Prechádzku mi tak spestrila bývalá GBAS-áčka a súčasná architektka Zuzka. Dozvedel som sa, že práca architekta nie je až taká kreatívna, ako sa na prvý pohľad zdá. No a keď svoju kreativitu nemôže naplno uplatniť v práci, využíva ju pri svojom koníčku - zlatníctve, a tak ukážkovo potvrdzuje pravidlo: Kto chce psa biť, palicu si nájde. A vraj si môžu z kurzov ponechať vyrobené šperky, takže stále čakám v nádeji, že mi jeden kúsok pošle. 
Na druhý deň nás ranné lievance u Peti Trubinskej doma povzbudili v šľapaní na Devínsku Kobylu, kde sme objavovali staré vojenské bunkre a upevňovali naše vzťahy, či už konverzáciami o zdravom životnom štýle a nových slangových slovách (shipping!), ale aj prežívaní spoločného dobrodružstva, keď sme sa krčili s baterkami v úzkych chodbičkách roky opustenej raketovej základne.
Výletná loď nás potom zobrala naspäť do Bratislavy, pričom sme sa mohli poslednýkrát pokochať jej najväčšími skvostami - Bratislavským hradom, Dómom sv. Martina, UFOm… priamo z hladiny Dunaja.
Filip Fukas
Tomáš Jacko o 23:35